Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Kysucké Nové MestoHľadať
 
 

Otvorme srdcia pre včielkyVytlačiť
 

vcelari.jpg18. júna 2019 sme sa vybrali so Základnou organizáciou Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Kysuckom Novom Meste na včelnicu do Poviny. Doviezli sme sa autobusom. Aj keď sme cestu nepoznali, ľahko sme ju našli, lebo nám ju označila začínajúca včelárka Zuzka stužkami od autobusu až na miesto, kde sme mali prísť. Na včelnici nás čakala starostka obce  Alena Dudeková a  včelári na čele s predsedom Milošom Belanom. Milo nás privítali. Hneď na úvod si slabozrakí pozreli pozorovací úľ, kde sa nemuseli obávať včielok, lebo boli uzavreté.
Potom nastala tá zaujímavejšia časť programu – šli sme medzi včielky. Zakúrili sme do dymáka, nahodili si klobúky a nasledovali predsedu. Otvoril nám úľ, povyťahoval rámiky a mohli sme si pozrieť, aký je rozdiel medzi plodovým a medovým rámikom. Zároveň sme poťažkali ich váhu. Potom sme skúsili prstom ako chutí med, ktorý majú včielky priamo v úli. Zabudli sme aj na strach, ktorý nás na začiatku sprevádzal. Odvahu nám dodávala moja vnučka Emka, ktorá má iba 2,5 roka a vysvetľuje, že trúdiky nepichajú. Zaujímavé bolo, keď sme sa mali dotknúť včiel. Tí, čo mali zvyšky zraku, videli, kde sa včielky nachádzajú a cítili ich vibrácie. Pritom sa zdalo, že spokojne sedia na pláste. Tým, ktorí nevideli, som položila ruku na včielky a mohli takisto zacítiť ich prítomnosť. Boli presvedčení, že v živote sa ich nedotknú. Vôňa úľa ich milo prekvapila.
Ďalej nasledovala prednáška o biológii včely, ktorú som predniesla spolu s predsedom včelárov. Po krátkej prestávke sme sa dali na zhotovovanie rámikov podľa inštrukcií včelárov. To sme zvládali celkom v pohode. Keď nastalo drôtikovanie, to už bolo viac zaujímavé. Navliekajte drôtik do dierky, ktorú nevidíte. Poradila som im, že najskôr si musia nahmatať dierku a potom do nej trafia. Tá prvá dierka bola humorná, ale pri poslednej nám to už problém nerobilo. Drôtik sme napli a zatavili sme medzistienku. Rámik si každý podpísal a už bol pripravený na vloženie do úľa.
Predseda nám povedal, keď prídeme o rok, o dva, svoj podpísaný rámik si nájdeme. Ani sme sa nenazdali a deň sa chýlil ku koncu. S úsmevom na tvári a s plnou náručou spomienok sme sa pobrali domov. Tešili sme sa na druhé stretnutie.
27. júna 2019 sme sa opäť stretli na včelnici v Povine, kde nás už čakali včelári. Úvodom som im porozprávala o včelích produktoch, degustovali sme rôzne druhy medov. Doteraz si mysleli, že majú všetky rovnakú chuť. Ale zistili, že sa mýlili. Ako sa rozlišovali farbou, tak i chuťou. Niektorí z členov sa po prvýkrát stretli s peľom, propolisom i voskom. Po krátkej prestávke sme sa pustili do výroby sviečok. Ukázala som im, ako sa dajú odlievať i šúľať z medzistienok. Každý si vyskúšal a urobil svoju sviečku, ktorú si mohol zobrať domov. Všetci boli odmenení voskovou medailou. Nemohli by sme byť na včelnici bez toho, aby sme si neobzreli včielky, veď kvôli nim sme tam prišli. Pri rozlúčke niektorí členovia povedali, že ešte tak dobre nespali, ako po stretnutí sa so včielkami. Naplnil ich pokoj, ako aj včielky sú pokojné a zohrané v jednej rodine. Tento malý zázrak chcú ukázať aj svojím vnučkám a vnukom, ktorých budú opatrovať cez letné prázdniny, aby včielka nebola pre nich len hmyz, ktorý pichá, ale že dokáže oveľa viac. Včelári sa s nami rozlúčili so slovami, „že takých brigádnikov kedykoľvek príjmu. Keď sa budete nudiť, môžete prísť“.

text a foto Jana Hvolková, podpredseda organizácie


 
 
webygroup
ÚvodÚvodná stránka